Naše putovanie za Jordánskom

Na začiatku jari 2016 sme sa ja, Teobald, spolu s Martinom Boreckým výpravili do Jordánskeho Hashamitského kráľovstva, vyprahlej arabskej monarchie obklopenej Izraelom, Sýriiou, Irakom, Egyptom a Saudskou Arábiou. Táto krajina bola v stredoveku súčasťou Jeruzalémskeho kráľovstva, označovaná ako Zajordánsko (Oultrejordain) a preslávil ju napríklad Raynold de Chatillon, ktorý tu po svojom prepustení z väzenia sídlil.

 

 

 

Celý prvý deň sme strávili cestou a krátkym výletom po Aténach počas prestupu v Grécku. Naša púť po

Jordánsku sa tak začína až druhý deň, okolo druhej hodiny ráno. Pred letiskom nás už čakal pracovník požičovne automobilov, ktorý nás zaviezol do akejsi opustenej štvrti, kde sa začalo vyjednávanie. V rámci servisu a služieb hodnotím túto požičovňu ako najhoršiu, keďže sme však boli o druhej ráno kdesi v predmestí Ammánu, nemali sme inú možnosť ako papiere podpísať a síce bez poriadnej poistky vyraziť na hotel. Hotel napriek jeho okoliu a svorkám túlavých psov vyzeral celkom prívetivo.

Druhý deň : Madaba a rieka Jordán

Aj keď hotel som vyberal náhodne cez booking.com v pomerne cena a kvalita, niekoľko metrov od hotela sme narazili na historický kostol sv. Juraja s byzantskou mapou – mozaikou. Na mape sa nachádza jedno z najstarších kartografických vyobrazení svätej zeme a je datovaná do 6. storočia n.l.

Ďalšou zastávkou tento deň bol presun k rieke Jordán na miesto, kde bol údajne pokrstený Ježíš Kristus. Rieka, tvorí hranicu štátov a bola preto prísne strážená, museli sme prejsť viacerými stanovištami, kde nás sledovali ostražití chlapci v maskáčoch so zbraňami v rukách. Priamo k rieke sa nedá dostať vlastným autom, preto bolo potrebné dojsť na zhromaždisko, zaplatiť za zájazd a vypraviť sa tam spoločným autobusom. Nakoľko sa rieka od čias prelomu letopočtov rapídne zmenšila, nachádzalo sa toto významné miesto niekoľko desiatok metrov od samotnej rieky.

Rieka, ktorá tvorí súčasne hranicu medzi Jordánskom a Izraelom, je rozdelená bójkami. Rozdiel medzi životom v týchto dvoch krajinách bol zrejmý už pri porovnaní drevenej lávky na Jordánskej strane a kamenných schodov na Izraelskej. Samozrejme som nevynechal jedinečnú príležitosť sa v tejto rieke okúpať. Mobil a topánky som si pred skokom v oblečení samozrejme odložil.

 

Poslednou zastávkou nášho prvého dňa v tejto krajine za riekou Jordán nemohlo byť nič iné ako Mŕtve more, križiakmi tiež nazývané ako more Sodomské. Podľa jednej z kroník všetky ryby, ktoré k nemu doniesli a hodili ich doň uhynuli. More bolo skutočne slané a plávať sa v ňom dalo len obtiažne. Ako prístup sme zvolili jednu zo súkromných pláží

 

spojených s kúpaliskom.

Vzďaľujúc sa od mora a smerujúc ku mestu a hradu Kerak, kde sme v jednom z mála tamojších penziónov plánovali stráviť noc sa nám poskytol pohľad na krásnu vyschnutú krajinu.

 

 

 

 

 

 

 

Tretí deň: Hrady Kerak a Montreál

Po prespaní v hosteli nás čakalo putovanie po panstve Raynold de Chatillon. Prvým hradom bola mocná pevnosť Kerak.

Mocnou hradbou bol obohnaný nielen hrad ale aj priľahlé mesto. Od mesta bol hrad oddelený ešte aj do skaly vysekanou priekopou. Ako je vidieť aj z fotografií, na aktuálnej podobe hradu dominujú kamenné glacis – šikmé a vysoké steny, ktoré slúžili nielen ako opora hradby na sťaženie prístupu obliehateľov, ale najmä chránili pred tak obľúbeným podkopávaním hradieb.

 

 

 

Stavbu tohto hradu začal v roku 1140 šlachtic menom Pagan v jeho Zajordánskom panstve. Kerak sa stal centrom jeho moci, ktorým bol predtým hrad Montreal, ktorý sme navštívili neskôr.

Vďaka pozícii východne od Mŕtveho mora bolo možné z hradu kontrolovať kmene beduínov ako aj obchodné cesty z Damašku do Egypta a Mekky. Jeho nástupcovia, Maurice a Filip z Milly nechali pristavať veže a vytesať hlboké priekopy na severnej aj južnej strane, ktoré zároveň slúžili ako zásobárne vody.

V roku 1176 získal hrad Raynald de Chatillon sobášom so Stepahnie de Milly. Bol to práve tento hrad odkiaľ prepadával karavány a dokonca plánoval aj výpravu na samotnú Mekku.

V roku 1183 Saladin obliehal hrad. Na hrade sa v čase obliehania konala svadba. Po krátkom vyjednávaní Saladin súhlasil a postaral sa o tom, aby počas bombardovania hradu obliehacími strojmi nebola zacielená komnata kde sa odohrával obrat.

V literatúre sa uvádza, že Raynald zvykol svojim zajatcom nechať upevniť na hlavy drevené debny a vrhať ich dolu z najvyššej hradby. Debny mali jediný účel a to ochrániť hlavu zajatca aby dlhšie trvalo než podľahol zraneniam.

Pri počúvaní výkladu jedného zo sprievodcov sme sa dozvedeli, že podľa neho každá časť hradu na ktorú ukázal bola väzením. Nie je teda až tak ťažké si domyslieť akú mienku o ňom súčasní obyvatelia obce Kerak majú.

Po strastiplnej ceste vyprahnutou krajinou na východ od Mŕtveho mora sme dorazili až ku ďalšiemu hradu, ktorý miestny nazývajú Shawbak. Križiacky názov bol Montreál. Tento hrad bol vybudovaný roku 1115 na pokyn kráľa Balduina Jeruzalémskeho počas jeho ťaženie kedy dobyl aj červenomorský prístav Aqaba.

Názov Montreál je odvodený od „Mont Royal“ na počesť toho, že sa o jeho vybudovanie pričinil samotný kráľ.

Nakoľko správny dobrodruh a cestovateľ si vždy prečíta o lokalite, ktorú plánuje navštíviť, čo najviac, nezastavili nás zamrežované dvere do podzemia s výstražnými nápismi v troch jazykoch zakazujúcimi vstup. Vedeli sme totiž, že križiaci počas stavania hradu mali veľké obtiaže s hľadaním vody, ktoré sa podarilo vyriešiť až vyhĺbením veľmi hlbokej chodby. Úzka chodba má 350 schodov, ktoré sa špirálovite točia dolu a sú skutočne tak klzké ako uvádza kniha. Podarilo sa nám prejsť takmer na dno chodby avšak schody boli natoľko strmé, klzké a zasypané prachom, že bolo príliš nebezpečné pokračovať až dolu.

Kruhové veže s arabskými nápismi boli postavané až Mamlúkmi v 14. storočí.

Štvrtý deň: Úchvatná Petra 

Staroveké mesto Petra postavané v štvrtom storočí Nabatejcami by si zaslúžilo vlastný článok. Jeho návšteva bola úchvatná a to aj napriek extrémnym horúčavám. V priebehu jedného dňa sa nám podarilo pozrieť si takmer celú oblasť. V blízkosti je množstvo lacnejších aj drahších hotelov, preto sme sa rozhodli v oblasti zotrvať dve noci.

Do skál vytesané chrámy boli síce z vnútra skromné avšak ich fasády boli skutočné umelecké diela. Najmä, keď si predstavíme remeselné techniky a podmienky vtedajších staviteľov.

Nezabudli sme samozrejme ani na križiace pamiatky v oblasti. V dvanástom storočí bol vybudovaný na jednom z kopcov hrad, ktorý kontroloval prechod obchodných karaván týmto územím. Dnes je z neho len pár kameňov a väčšina návštevníkov možno ani nevie o jeho existencii. Našťastie pre nás bol hrad aspoň z časti zrekonštruovaný. Najmä prístupová cesta k nemu.

Piaty deň: Strastiplné hľadanie Vaux Moise

Po dni strávenom v Petre sme sa rozhodli, že našou poslednou zastávkou v tej lokalite bude nájdenie hradu Vaux Moise, ktorý bol ďalším križiackym hradom v tejto oblasti. Nevedeli sme presnú polohu, takže sme sa jednoducho vydali smerom, ktorým sme si mysleli, že je.

Zišli sme z bežných chodníkov pre turistov a začali šplhať po hrebeňoch skál. Chvíľu utekali pred stádom divokých tiav a následne sa ukrývali pod skalou a snažili sa aspoň trocha ochladiť. Šplhali sme ďalej po skalách a dúfali, že kdesi na hrebeni uvidíme naše vytúžené kamene. Jedna z ciest bola však zatarasená, druhú by bolo síce možné prejsť, avšak bolo by potrebné zoskočiť z takej výška, že cesta naspäť by už bola nemožná. Vybrali sme sa teda po úpornej snahe treťou cestou. Potom, čo sa ozval štekot psa sme pochopili, že cesta nebude tá správna. Pri záchrane vlastného života, panickým útekom, som samozrejme nechal Bora ďaleko za mnou.

Nakoniec sme nájdenie hradu vzdali a rozhodli sa oddýchnuť si a dočerpať potrebné tekutiny v najbližšom bufete. Miestny si posťažoval, že je vonku nezvyčajné teplo. Vedeli sme, že keď sa miestny, sťažujú na teplotu, musí byť naozaj extrémna. Keď sme celí, zničení dorazili do auta, odhalil nám teplomer na palubnej doske teplotu 47 °C a aplikácia v telefóne vyše 20 nachodených kilometrov.

Vyrazili sme na cestu k Červenému moru keď tu sa hneď vedľa cesty objavil hrad Vaux Moise. Naše putovanie bolo teda napokon úspešné. Zaujímavé na hrade je jeho dokonalá nedostupnosť. Jediný prístup tvorili dva padacie mosty napojené na samostatne stojacu skalu. Stenu kaňonu križiaci dokonca vyhladili tak, aby nebolo možné ku hradu ani vyšplhať.

Nikdy mi ruina hradu neurobila takú radosť ako práve Vaiux Moisa po jeho celodennom hľadaní vo vyprahnutej a rozpálenej krajine.

 

 

Šiesty deň: Aqaba

Aqaba je menšie a príjemné mesto na pobreží Červeného mora. Na opačnom brehu mora sa nachádza veľký Izraelský prístav Eliat. Križiaci síce mesto dobyli v roku 1116 avšak nijaké významné pamiatky sa po nich nezachovali.

Čas sme teda využili relaxovaním, kúpením a natieraním si spálenej kože regeneračnými krémami. Ja som využil unikátnu príležitosť potápať sa v Červenom mori spolu s Arabským inštruktorom.

Siedmy deň: Wadi Rum

Napriek tomu, že cesta z Aqaby do Ammánu vyzerá podľa mapy ako krátky výlet na dve hodiny, trvala nám neskutočne dlho. Cesty v Jordánsku sú vo veľmi zlom stave. Hlavná cesta spájujúca sever krajiny s juhom, nazývaná Kráľovská diaľnica, nemá skutočne žiadne parametre diaľnice.

Ďalším nezabudnuteľným zážitkom bolo pre nás Wádi Rum. Prvá skutočná púšť, ktorú som navštívil. Preslávil ju okrem iného Lorenz z Arábie. Púšť sama funguje ako rezervácia, auto je potrebné nechať na jej začiatku a zaplatiť si sprievodcu, ktorý na terénnom aute turistu prevezie po trase, ktorú si vyberie a samozrejme zaplatí.

Ôsmy deň: Jerash a Umm Quays

Po presune a ubytovaní sa v Ammáne sme začali spoznávať sever krajiny. Medzi dve lokality, ktoré sme navštívili patrí aj úchvatné antické mesto Jerash. Mesto bolo kedysi obývané Grékmi, Rimanmi, Byzantíncami a krátku dobu tu dokonca bola aj malá Križiacka pevnosť v chráme Bohyne Artemis.

Mesto Jerash je plné antických stĺpov, chrámov a nachádzajú sa v ňom aj dve pomerne pekne zachované antické divadlá.

Táto lokalita bola po Petre hneď druhou najnavštevovanejšou a bolo možné tam stretnúť pomerne veľa turistov. Nebol problém ani zaparkovať rovno pred vstupom na veľkom parkovisku.

Druhá lokalita Umm Quays bola o niečo menšia. Zaujímavé na nej boli najmä kamene z tmavého čadiču, z ktorých boli budovy postavené.

Nakoľko sa Umm Quays nachádza veľmi blízko Izraelskej hranice aj posádka

Golandské výšiny

Jordánskej armády je len niekoľko metrov od antických ruín. Vojaci nevyzerali vôbec priateľsky, keď sme sa poflakovali neďaleko ich základne. Ako pamiatka na Jordánsko-Izraelské konflikty sú na okraji náleziska stále vybudované zákopy, betónové bunkre či mínometné postavenia. Dnes sú plné pichliačov a tŕnia, avšak v prípade potreby by isto boli plné vojakov.

 

Deviaty deň: Ammán, Pella a Anjun

Ammán je zaujímavé mesto. Jeho stará časť je skutočná ukážka množstva bazárov a mužov a žien v rôznorodých odevoch. Má svoju atmosféru, avšak my sme sa tam necítili veľmi príjemne. Najradšej sme trávili večeri na tzn. Dúhovej ulici. To je jedna dlhá ulica plná štýlových obchodov, kaviarní a reštaurácií, kde je nekonečná zápcha áut, ktoré sa hýbu skutočne len po centimetroch. Tamojší mladíci trávia čas často najmä trúbením a pokukovaním po dievčinách zahalených do čiernych buriek.

Antické divadlo v strede Ammánu

Na vrchole kopca v strede Ammánu sa nachádza citadela. V miestnom múzeu sa dajú nájsť rôzne veľmi pekné nálezy od paveku, cez antiku až po obdobie panovania Mamlúkov.

Rímske olejové lampy

Pella je malé archeologické nálezisko, na ktoré cestovať turistom neodporúčame. Nachádzajú sa tam síce nejaké pozostatky stavieb avšak nič zaujímavé k videniu. Miestny strážnik bol nesmierne prekvapený, že tam nejaký turisti zavítali a chvíľu trvalo, dokiaľ si kamsi dobehol pre lístky, aby nám ich mohol predať.

Posledným veľkým monumentom histórie, ktorý sme navštívili bol hrad Aljoun, ktorý bol postavený Saladínovým bratrancom. Bol to jediný z hradov, ktorý sme navštívili, kam nikdy nespočinula noha križiaka. Borove tričko s križiackou tématikou takmer vyvolalo konflikt s miestnymi Arabskými mládežníkmi.

Hrad bol skutočne skvelo zachovaný a zrekonštruovaný. Rovnako aj jeho vnútorné priestory.

Zatiaľ čo, Martin Borecký ochorel už počas našej cesty, na mňa si angína počkala až počas cesty v lietadle. Našťastie sme úspešne dorazilo do Bratislavy a tak sa môžeme podeliť aj touto cestou o naše zážitky.

Teobald

Kastelán hradu Gaston

Fotografie: Ing. Jan Strašifták

 

 

 

Obrazová príloha:

https://tr.pinterest.com/explore/kingdom-of-jerusalem/?lp=true